Na margo národnostných vášní
V posledných týždňoch sme boli svedkami, ako sa na nás z médií valia informácie o protislovenských vystúpeniach v Maďarsku a protimaďarských v našich krajoch. Nechcem sa v tomto blogu venovať analýzam slovensko-maďarských treníc, to radšej ponechám historikom, sociológom a politológom (a aj iným lógom, ak sa im bude chcieť). Radšej sa zamyslím nad tým, kde môže mať korene násilie a nenávisť voči Inému. Pojem Iný používam ako zovšeobecnenie každého objektu nenávisti, keďže nenávidieť možno ľahšie toho, kto nie je "náš", nech už to "náš znamená čokoľvek. Už dopredu upozorňujem, že to bude možno úvaha naivná, sám som vyznávačom nenásilia a naposledy som dal niekomu do držky ešte počas povinnej školskej dochádzky, takže veci nemusím vidieť také ako sú. Ale veď na to je diskusia, aby ste mi vysvelili, v čom sa mýlim.
Hoci píšem, že nebudem robiť historickú analýzu, predsa len (keďže ma k článku inšpirovali ostatné udalosti) začnem tzv. historickými koreňmi nenávisti k Iným. Hneď aj podotýkam, že sa mi tie historické korene vidia ako pekný blábol. Prečo by som svoju nenávisť zakladať na tom, čo sa stalo pred desiatkami, stovkami, či tisíckami rokov? Čo také má súčasný objekt nenávisti spoločné s jeho dávnymi (možno) predkami. Mám nenávidieť suseda, lebo jeho praprapraprapra...prarodičia odorali mojim pra...(atď)rodičom kus poľa, alebo hoci aj niekoho z nich zabili? Aj vám sa to zdá pošahané? Zaujímavé je, že ak sa takáto vec prehodí pláštikom "národnej krivdy" či náboženského fanatizmu (Židia zabili Krista, napr.), už to oči nekole. Hľa, kúzlo ideológie, demagógie a propagandy. Nechám teda definitívne historické korene hniť v zemi a šup ho k niečomu konkrétnejšiemu.
Nenávisť je emócia, nemôže sa teda priamo vzťahovať na nijakú skupinu ľudí, ale len na jednotlivca. Prečo sa dvaja susedia, roky žijúci na jednej ulici bez jediného konfliktu, zmenia cez noc na vraždiace beštie (ako sa to bežne dialo ešte pred pár rokmi na Balkáne)?
Jeden zdroj som už spomenul. Oblbovanie vo forme ideológie a demagógie. Ani to však na pochopenie daného fenoménu nestačí. Demagógia je síce mocná zbraň, no zďaleka nie všemocná. Už Arthur Schopenhauer nám vo svojej Eristickej dialektike dal výborný návod ako rozoznať demagogický žvást od argumentu. Ale aj človek, ktorý to nečítal, si môže vypestovať akú takú imunitu. Stačí sa zamyslieť a skúsiť zapátrať po zdrojoch mu ponúkaných tvrdení. Demagógovia zväčša nedokazujú, ale len tvrdia. A ak sa aj k nejakému dokazovaniu dostanú, sú ich zdroje nejasné, tajomné a často je dôkazom ich tvrdenia ich predchádzajúce tvrdenie. Samozrejme výhodou je, že stokrát opakovaná lož sa v ochotných ušiach stáva pravdou. Napríklad veľmi rád by som bol, keby mi niekto poradil hodnoverný zdroj na internete sa často vyskytujúceho tvrdenia, že 3000 (ale zaregistroval som aj iné čísla v škále od 1000 do 4500) Izraelcov pracujúcich vo WTC boli už deň dopredu varovaní a neprišli v ten nešťastný deň do práce. Ideologické a demagogické pôsobenie je však iba vonkajším faktorom, ktorý musí nejako zarezonovať vo vnútri jednotlivca, aby vyvolal žiadúcu odozvu. Prečo ale vôbec zarezonuje?
Pomiňme teraz ľudí, pre ktorých je nasranosť bežným duševným stavom. Hoci aj som pesimista, predsa len si nemyslím, že by ich bola väčšina. Skôr si myslím, že ideologickému znásilňovaniu sa rado podlieha z dvoch základných dôvodov.
1. Racionalita. Ako píšem, nie každý čítal Schopenhauera, čo vôbec nie je tragédia. Horšie je, že nie každému sa chce premýšľať. Vždy je ľahšie osvojiť si názor zvonka, než namáhavo hľadať vlastný. S tým samozrejme súvisia i nedostatky vo vzdelaní. Ešte i dnes mi mnohí zástancovia červenej línie dokazujú úspechy socializmu tým, že veď sa to tak učili v dejepise. Uff! Čo je na papieri je sväté, no nie? A to, samozrejme, platí aj pre dôveru v médiá (musí to byť pravda, keď to ukazovali v televíznych novinách). Pravdu sa však nemožno dozvedieť z jediného zdroja. Keď si toto uvedomí väčšina, až vtedy môžeme začať náš vek označovať ako informačnú spoločnosť. Takže všeliekom nie je Leninovo "učiť sa, učiť, sa učiť sa" (čo je vlastne iba zhustená dôvera ovietencov vo všemocnosť vzdelania), ale učiť sa kriticky myslieť. Už Herakleitos upozornil na rozdiel medzi mnohoučenosťou a múdrosťou. Pravda, ani kritické myslenie nie je bez úskalí, ak sa to s nedôverou v informácie preženie, možno podľahnúť rozličným "teóriám" sprisahania, kedy už za všetkým vidíme nejaký komplot.
2. Hodnoty. Dnes už takmer zabudnutý pojem. Často slýcham, že hodnoty sú iba úžitkové. Duchovné, morálne a spoločenské hodnoty? Ale veď z toho sa nenajem, to sú iba také slová! Aký to omyl! Sila každého spoločenstva priamo závisí od hodnotovej orientácie jednotlivca. Veď aj Rím bol progresívnym len kým väčšina Rimanov verila v "tradičné cnosti". Keď sa z neho stalo impérium, ľudia sa začali mať príliš dobre, cnosti sa zamenili za úžitkové hodnoty a začalo sa upadať (nič na veci nemení, že tan úpadok trval vyše 500 rokov). Hodnotu chápem ako chcený cieľ. Niečo, o čo sa oplatí usilovať, hoci aj s vedomím, že to v úplnosti nedosiahnem. Človek, ktorý má jasne stanovené životné hodnoty, posudzuje podľa nich celý svoj život, celé svoje okolie. A od toho závisí aj jeho vzťah k násiliu a nenávisti. Oveľa ľahšie ich bude akceptovať človek vyznávajúci úžitkovosť hodnôť, pretože i tieto fenomény bude hodnotiť ekonomicky (násilie bude preňho zlé iba vtedy ak sa dotkne jeho osobne, prípadne neprinesie zisk). Človek, do ktorého duševnej výbavy však patria aj také "zastaralé" veci ako čestnosť, statočnosť, úcta k životu a pod., vlastne ani nemá veľkú šancu byť za normálnych okolností násilníkom a nenávistníkom.
Samozrejme, ak hovoríme o násilí a nenávisti, netreba zabúdať ani na vrodenú xenofóbiu, akýsi základný strach pred inakosťou. Nej sa možno brániť pestovaním tolerancie, ale o tom som už pred časom písal.
Čakáte nejaký návod na riešenie? Ponúknem vám jeden, ktorý zaznieval už pred skoro poltreťatisícročím v Grécku. Človek je mierou všetkých vecí. Ak chceš začať meniť svet, začni od seba. Alebo niečo modernejšie: Každý muž a každá žena je hviezda. Láska je zákon, láska pod vôľou.
Podľahnúť ideológii a demagógii nie je hanba, ak však v tom podľahnutí človek zotrváva, nijako ho to nešľachtí.
Hoci píšem, že nebudem robiť historickú analýzu, predsa len (keďže ma k článku inšpirovali ostatné udalosti) začnem tzv. historickými koreňmi nenávisti k Iným. Hneď aj podotýkam, že sa mi tie historické korene vidia ako pekný blábol. Prečo by som svoju nenávisť zakladať na tom, čo sa stalo pred desiatkami, stovkami, či tisíckami rokov? Čo také má súčasný objekt nenávisti spoločné s jeho dávnymi (možno) predkami. Mám nenávidieť suseda, lebo jeho praprapraprapra...prarodičia odorali mojim pra...(atď)rodičom kus poľa, alebo hoci aj niekoho z nich zabili? Aj vám sa to zdá pošahané? Zaujímavé je, že ak sa takáto vec prehodí pláštikom "národnej krivdy" či náboženského fanatizmu (Židia zabili Krista, napr.), už to oči nekole. Hľa, kúzlo ideológie, demagógie a propagandy. Nechám teda definitívne historické korene hniť v zemi a šup ho k niečomu konkrétnejšiemu.
Nenávisť je emócia, nemôže sa teda priamo vzťahovať na nijakú skupinu ľudí, ale len na jednotlivca. Prečo sa dvaja susedia, roky žijúci na jednej ulici bez jediného konfliktu, zmenia cez noc na vraždiace beštie (ako sa to bežne dialo ešte pred pár rokmi na Balkáne)?
Jeden zdroj som už spomenul. Oblbovanie vo forme ideológie a demagógie. Ani to však na pochopenie daného fenoménu nestačí. Demagógia je síce mocná zbraň, no zďaleka nie všemocná. Už Arthur Schopenhauer nám vo svojej Eristickej dialektike dal výborný návod ako rozoznať demagogický žvást od argumentu. Ale aj človek, ktorý to nečítal, si môže vypestovať akú takú imunitu. Stačí sa zamyslieť a skúsiť zapátrať po zdrojoch mu ponúkaných tvrdení. Demagógovia zväčša nedokazujú, ale len tvrdia. A ak sa aj k nejakému dokazovaniu dostanú, sú ich zdroje nejasné, tajomné a často je dôkazom ich tvrdenia ich predchádzajúce tvrdenie. Samozrejme výhodou je, že stokrát opakovaná lož sa v ochotných ušiach stáva pravdou. Napríklad veľmi rád by som bol, keby mi niekto poradil hodnoverný zdroj na internete sa často vyskytujúceho tvrdenia, že 3000 (ale zaregistroval som aj iné čísla v škále od 1000 do 4500) Izraelcov pracujúcich vo WTC boli už deň dopredu varovaní a neprišli v ten nešťastný deň do práce. Ideologické a demagogické pôsobenie je však iba vonkajším faktorom, ktorý musí nejako zarezonovať vo vnútri jednotlivca, aby vyvolal žiadúcu odozvu. Prečo ale vôbec zarezonuje?
Pomiňme teraz ľudí, pre ktorých je nasranosť bežným duševným stavom. Hoci aj som pesimista, predsa len si nemyslím, že by ich bola väčšina. Skôr si myslím, že ideologickému znásilňovaniu sa rado podlieha z dvoch základných dôvodov.
1. Racionalita. Ako píšem, nie každý čítal Schopenhauera, čo vôbec nie je tragédia. Horšie je, že nie každému sa chce premýšľať. Vždy je ľahšie osvojiť si názor zvonka, než namáhavo hľadať vlastný. S tým samozrejme súvisia i nedostatky vo vzdelaní. Ešte i dnes mi mnohí zástancovia červenej línie dokazujú úspechy socializmu tým, že veď sa to tak učili v dejepise. Uff! Čo je na papieri je sväté, no nie? A to, samozrejme, platí aj pre dôveru v médiá (musí to byť pravda, keď to ukazovali v televíznych novinách). Pravdu sa však nemožno dozvedieť z jediného zdroja. Keď si toto uvedomí väčšina, až vtedy môžeme začať náš vek označovať ako informačnú spoločnosť. Takže všeliekom nie je Leninovo "učiť sa, učiť, sa učiť sa" (čo je vlastne iba zhustená dôvera ovietencov vo všemocnosť vzdelania), ale učiť sa kriticky myslieť. Už Herakleitos upozornil na rozdiel medzi mnohoučenosťou a múdrosťou. Pravda, ani kritické myslenie nie je bez úskalí, ak sa to s nedôverou v informácie preženie, možno podľahnúť rozličným "teóriám" sprisahania, kedy už za všetkým vidíme nejaký komplot.
2. Hodnoty. Dnes už takmer zabudnutý pojem. Často slýcham, že hodnoty sú iba úžitkové. Duchovné, morálne a spoločenské hodnoty? Ale veď z toho sa nenajem, to sú iba také slová! Aký to omyl! Sila každého spoločenstva priamo závisí od hodnotovej orientácie jednotlivca. Veď aj Rím bol progresívnym len kým väčšina Rimanov verila v "tradičné cnosti". Keď sa z neho stalo impérium, ľudia sa začali mať príliš dobre, cnosti sa zamenili za úžitkové hodnoty a začalo sa upadať (nič na veci nemení, že tan úpadok trval vyše 500 rokov). Hodnotu chápem ako chcený cieľ. Niečo, o čo sa oplatí usilovať, hoci aj s vedomím, že to v úplnosti nedosiahnem. Človek, ktorý má jasne stanovené životné hodnoty, posudzuje podľa nich celý svoj život, celé svoje okolie. A od toho závisí aj jeho vzťah k násiliu a nenávisti. Oveľa ľahšie ich bude akceptovať človek vyznávajúci úžitkovosť hodnôť, pretože i tieto fenomény bude hodnotiť ekonomicky (násilie bude preňho zlé iba vtedy ak sa dotkne jeho osobne, prípadne neprinesie zisk). Človek, do ktorého duševnej výbavy však patria aj také "zastaralé" veci ako čestnosť, statočnosť, úcta k životu a pod., vlastne ani nemá veľkú šancu byť za normálnych okolností násilníkom a nenávistníkom.
Samozrejme, ak hovoríme o násilí a nenávisti, netreba zabúdať ani na vrodenú xenofóbiu, akýsi základný strach pred inakosťou. Nej sa možno brániť pestovaním tolerancie, ale o tom som už pred časom písal.
Čakáte nejaký návod na riešenie? Ponúknem vám jeden, ktorý zaznieval už pred skoro poltreťatisícročím v Grécku. Človek je mierou všetkých vecí. Ak chceš začať meniť svet, začni od seba. Alebo niečo modernejšie: Každý muž a každá žena je hviezda. Láska je zákon, láska pod vôľou.
Podľahnúť ideológii a demagógii nie je hanba, ak však v tom podľahnutí človek zotrváva, nijako ho to nešľachtí.
posted by nowell at 10:02 AM
0 comments
