Prodigy
Tak nám jeden mobilný operátor priniesol v rámci fesťáku Electronic beats aj Prodigy. Pravda, boli tu už vlani na Pohode, ale tam som nebol ja.
Prodigy je tou kapelou, ktorá ma kedysi v bájnej minulosti zmierila s tanečnou scénou. Pod ich vplyvom som prestal deliť hudbu na nezávislú a komerčnú. Keď som po prvý raz počul Out of Space, zaplesalo mi srdce rovnako ako predtým pri Geburt einer Nation či Hanging Garden. Čo to má byť?, bol som z toho zmätený. A napokon mi to došlo. Hudba nie je komerčná, nezávislá, avantgardná, vážna a čojaviemaká. Je hudba dobrá a zlá (tá, ktorá sa mi páči a tá, ktorá nie). Je tada dosť jasné, že som mal dôvody sa ísť na nich pozrieť. (A potom tá cena! No nekúp to!)
Už pred koncertom som však tak trochu váhal, došlo k zmene miesta, lístky najprv boli, potom neboli a potom boli, hoci neboli. Všetky tie peripetie však pominuli a priblížil sa večer 27. 10. 2006.
Tak som vstal od piva v Malom Kryme a o pol deviatej som už stepoval pred vchodom do sály D v Inchebe. Okolo vchodu bol pekelný zhluk ľudí, no dovnútra sa trúsili iba malé skupinky. Do vystúpenia Prodigy bolo totiž ešte stále dosť času. Keďže išlo o festival, koncerty sa konali hneď tri (po sebe, nie naraz). Pri vstupe do sály práve končilo vystúpenie českého Stephunku. Čo som počul, sa mi celkom pozdávalo, hoci kvôli akustickým špecifikám daného priestoru nemôžem zodpovedne posúdiť úroveň ich tvorby. Zdalo sa mi to trochu málo originálne, ale počul som iba posledné dva songy a ľudia pod pódiom celkom jasali. Po nich nastúpil Carl Craig, ktorý spustil celkom fajn techno (nie úplne, ale však dnes už nie je nič štýlovo vyhnranené). Hoci som odbiehal na cigaretu, celkom sa mi jeho vystúpenie pozdávalo.
A potom už prišli Liam, Keith, Maxim a pod. a začalo sa peklo. Z CD poznám life prístup kapely k vlastnej tvorbe, takže ma nič výrazne neprekvapilo. Teda nič ako nič. Dostala ma tá nespútaná energia, ktorá sa aj napriek diskutabilnému zvuku (za čo môže jedine architekt Incheby) valila z pódia. Kapela odohrala väčšinu svojich veľkých hitov - všetky nemohla, pretože mala na svoje vystúpenie iba hodinu. Najviac bol zastúpený Fat of the Land, z Experience mohli dať aj viac ako Out of Space, ale nevadí. Zážitok to bol fajný, hoci som viac počul ako videl.
Zaujímavé to bolo aj z iného hľadiska. Začal som chápať, ako sa citia starí fotríci, keď krepčia na koncerte hviezdy ich mládí (Rolling Stones, Michal David) spolu s o generáciu (či dve) mladšími. Tak už to postihlo i mňa. Aj ja som už pamätník.
Aby sa to napokon netiahlo len v takomto pozitívnom duchu, pridám jednu otázku organizátorom: Myslíte si, že osem (8) výčapníkov je na tritisíc (3000) ľudí dosť?
P.S.: Jaké babeny tam boli?!!! Škoda, že zväčša s doprovodom!
Prodigy je tou kapelou, ktorá ma kedysi v bájnej minulosti zmierila s tanečnou scénou. Pod ich vplyvom som prestal deliť hudbu na nezávislú a komerčnú. Keď som po prvý raz počul Out of Space, zaplesalo mi srdce rovnako ako predtým pri Geburt einer Nation či Hanging Garden. Čo to má byť?, bol som z toho zmätený. A napokon mi to došlo. Hudba nie je komerčná, nezávislá, avantgardná, vážna a čojaviemaká. Je hudba dobrá a zlá (tá, ktorá sa mi páči a tá, ktorá nie). Je tada dosť jasné, že som mal dôvody sa ísť na nich pozrieť. (A potom tá cena! No nekúp to!)
Už pred koncertom som však tak trochu váhal, došlo k zmene miesta, lístky najprv boli, potom neboli a potom boli, hoci neboli. Všetky tie peripetie však pominuli a priblížil sa večer 27. 10. 2006.
Tak som vstal od piva v Malom Kryme a o pol deviatej som už stepoval pred vchodom do sály D v Inchebe. Okolo vchodu bol pekelný zhluk ľudí, no dovnútra sa trúsili iba malé skupinky. Do vystúpenia Prodigy bolo totiž ešte stále dosť času. Keďže išlo o festival, koncerty sa konali hneď tri (po sebe, nie naraz). Pri vstupe do sály práve končilo vystúpenie českého Stephunku. Čo som počul, sa mi celkom pozdávalo, hoci kvôli akustickým špecifikám daného priestoru nemôžem zodpovedne posúdiť úroveň ich tvorby. Zdalo sa mi to trochu málo originálne, ale počul som iba posledné dva songy a ľudia pod pódiom celkom jasali. Po nich nastúpil Carl Craig, ktorý spustil celkom fajn techno (nie úplne, ale však dnes už nie je nič štýlovo vyhnranené). Hoci som odbiehal na cigaretu, celkom sa mi jeho vystúpenie pozdávalo.
A potom už prišli Liam, Keith, Maxim a pod. a začalo sa peklo. Z CD poznám life prístup kapely k vlastnej tvorbe, takže ma nič výrazne neprekvapilo. Teda nič ako nič. Dostala ma tá nespútaná energia, ktorá sa aj napriek diskutabilnému zvuku (za čo môže jedine architekt Incheby) valila z pódia. Kapela odohrala väčšinu svojich veľkých hitov - všetky nemohla, pretože mala na svoje vystúpenie iba hodinu. Najviac bol zastúpený Fat of the Land, z Experience mohli dať aj viac ako Out of Space, ale nevadí. Zážitok to bol fajný, hoci som viac počul ako videl.
Zaujímavé to bolo aj z iného hľadiska. Začal som chápať, ako sa citia starí fotríci, keď krepčia na koncerte hviezdy ich mládí (Rolling Stones, Michal David) spolu s o generáciu (či dve) mladšími. Tak už to postihlo i mňa. Aj ja som už pamätník.
Aby sa to napokon netiahlo len v takomto pozitívnom duchu, pridám jednu otázku organizátorom: Myslíte si, že osem (8) výčapníkov je na tritisíc (3000) ľudí dosť?
P.S.: Jaké babeny tam boli?!!! Škoda, že zväčša s doprovodom!
posted by nowell at 12:49 PM
0 comments
