Slovencina a Ypsilon.

Včera som tu našiel odkazy ohľadne môjho pravopisu a to ako zaobchádzam zo slovenskou gramatikou (asi ako arab píšuci po latinsky), kopa chýb a ešte bez diakritiky. Takže dnes si povieme niečo o slovenskej gramatike. Presnejšie povieme si kde sa v nej vzal Y.

Ako prví krok si otvoríme knihu “Literárna rukoväť“(mnohý si ju pamätajú zo školských čias), na strane 146 v odseku „Uzákonenie spisovnej slovenčiny“ sa dozvieme nasledovne:

K dohode o uzákonení slovenčiny ako spisovného jazyka došlo medzi poprednými štúrovcami (Šťúr, Hurban, Hodza) roku 1843 u J.M.Hurbana v Hlbokom. V tom istom roku navštívili Jana Holleho, ktorý ich rozhodnutie schválil. Za základ spisovnej reči si vybrali stredoslovenské nárečie, v ktorom videli najčistejšie jadro. Stredná slovenčina už v skorších obdobiach prebrala úlohu celonárodného styku. Šťúr zaviedol v novej slovenčine foneticky prepis.

Ďalšia kniha ktorú mam v ruke sa vola „Slovensky jazyk pre 8 ročník základnej školy“, z tej sa dozvieme niečo nasledovne:

Pri úprave pravopisu sa aj Štúr pridŕžal zásady Píš, ako počuješ. Napríklad:

Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, Slovenskje národňje novini.

Prejdime na chvíľku k inej , rovnako známej knihe „Príručka slovenského pravopisu“.

Ta ktorú držím v ruke je staršieho dáta (1972) a preto je možné že číslovanie strán vám nebude sedieť. Na strane 8 si môžeme prečítať v odseku „Písanie samohlások a dvojhlások“ v odstavci „Písanie i-í – y-ý“ nasledovne:

Písmená i-í – y-ý označujú tu istú samohlásku. Preto je nesprávne vo výslovnosti odlišovať y od i. Pri písaní i,y sa v rámci samohlások porušuje základná zásada, aby sa každá samohláska označovala iba jedným osobitným písmenom. Preto je pravopis i,y najzložitejší.

(Odstavec pokračuje popisom rozdielov v písaní i,y v koreni domácich slov, odvodzovacých prípon, ohýbacích prípon a v cudzích slovách.)

Mala ukážka z jednej starej učebnice ktorú som objavil doma v knižnici. Jedna sa o knihu

„Slovensky jazyk pre 7. ročník základnej devätročnej školy“ z roku 1969 a ukážku zo stredoslovenciny.

„V Tajove boľi huťi a uhľiari choďiľi do hút, do pecí. To bolo drevenuo uhľia. Voľakedi kamenuo uhľia ňebolo, ľen drevenuo. To šlo do ťich pecí a tam sa robiu porcelán, miske, hrnčoke, ftoďi ňebou pľechoví riat ako ťeras.“

Pýtam sa kde sa vzalo písmeno ktoré porušuje odkaz ktorý nám Lajko Šťúr zanechal?

Nuž otvorme znovu Literárnu rukoväť čo nám k tomu môže povedať. Na strane 167 sa dočítame nasledovne:

Podľa Hodžových návrhov vypracoval Martin Hattala r.1852 „Krátku mluvnicu slovenskú“ ktorá utvorila základňu pre záväznú spisovnú normu.

V spomínanej učebnici sa na strane 114 dočítame:

Štúrovský pravopis a tvaroslovie upravil potom Martin Hattala do tej podoby, akú používame v podstate až do dnes.

Napokon aj internet nám k tomu vie niečo povedať:

Úvod Hattalovej gramatiky obsahuje súhrn vtedajších najdôležitejších vedomostí o slovanských jazykoch a o slovenčine, jej nárečiach, jej znakoch a vývine jej spisovnej podoby. V samotnom dielo autor podrobne vyložil odchýlky svojho systému od Štúrovej slovenčiny, od češtiny, staroslovenčiny a od bernolákovčiny. Naširoko vyložil potrebu zaviesť písmeno y (ypsilon) do slovenského pravopisného systému. Najobšírnejšia je druhá časť Hattalovej knihy, kde sa preberajú jednotlivé slovné druhy, ich význam, tvorenie a ohýbanie. Verejnosť prijala Hattalovu prácu, podobne ako už prv Hodžovu, priaznivo.

Pýtam sa, prečo sa mi „veľkí“ Slováci tak tlčieme do prs že dodržiavame gramatiku zanechanú Lajkom Šťúrom keď to nieje pravda? Prečo to ďalej nazývame „Štúrovská slovenčina“ ? Možno tak Hattalovská bi bolo pravdivejšie.

Komu takýto chaos prospieva? Jedine našim jazykovedcom aby mohli vytvárať podobne hlúposti ako je „softvér“ a „hardvér“, inak v pôvodnej forme medzinárodne používané a uznávané vyrazi, dokonca aj naši susedia Česi ich používajú v pôvodnej forme.