utorok, februára 24, 2009

Kultúra (MP56)

Odhalenie pomníku

Dnes o 12:00 bol v Londýne na námestí Piccadilly odhalený pomník hudobnej skupiny Coil. Jedná sa o súsošie členov skupiny ktorá predbehla svoju dobu a je inšpirátorom súčasnej hudby. Takto sa skupine Coil dostáva konečne pôct aj na domácej pôde po tom čo po nich boli pomenované námestia, ulice ba dokonca v Stredoafrickej republike celé mesto. Dokonca aj v USA uznávajú prínos skupiny pre súčasnú hudobnú scénu. Odhalenie pomníku premiérom Veľkej Británie Jamesom Hackrom sa konalo za účasti osobností zo sveta hudby a hudobného priemyslu......
Pokračovanie na strane 8.

Projekt 100

V tohoročnom projekte 100 môžete zhliadnuť nielen skvelé diela filmovej histórie (Casablanca Reloaded, Nebo nad Nitrou, 7 astrogladiátorov, Honba za diamantom, Kameňák 4628...), ale aj pracovné zábery z 15. jubilejného neúspešného pokusu o sfilmovanie Jánošíka. Na vybraných miestach sa odohrá stretnutie s A. Chalimonovom, v ktorom si slávny ruský herec zaspomína o.i. na otca a syna Svěrákovcov.

Ďalší skvelý zásah

Boj proti počítačovému pirátstvu zaznamenal veľký úspech. Vo Veľkých Levároch zadržala zásahová jednotka MV FSŠ nebezpečného piráta L.M., ktorý na internete poskytoval celý rad programov zadarmo. Tieto programy vyvinul L.M. v spolupráci s ešte neznámymi spolupáchateľmi a poskytoval ich bez úplaty i bez certifikátu Microsoftu. Nad L.M. visí i hrozba stíhania zo strany SOZA, pretože komponoval hudbu, ktorú bolo možné zadarmo stiahnuť z jeho webovej stránky.

streda, februára 14, 2007

Univerzity a .....

Dlho sme sa nevideli, či skôr ste dlho nemuseli čítať moje výplody. Dúfam že ste si poriadne oddýchli preto že začíname.
Dôvodom mojej dlhej odmlky bola hlavne zmena zamestnávateľa a stým spojené zaučovanie a školenia atd.

Teraz som sa už trochu rozkukal a môžem porovnať obe Univerzity.

Študenti a Univerzity.
Na SPU boli študenti disciplinovanejší, slušnejší a priebojnejší. Nebáli sa ísť za dekanom alebo rektorom domáhať sa svojich práv.
Študenti UKF sú menej disciplinovaní a nepočúvajú čo im hovoríte. Obvykle sa nepokúšajú domáhať svojich práv a radšej držia hubu a krok, len aby doštudovali. Na druhej strane, mam pocit že študenti sú tu o kúsok inteligentnejší . Samozrejme sú tu aj taký čo patria do škatuľky "špalok na rúbanie dreva", ale sú to skôr výnimky potvrdzujúce pravidlo.

Zamestnanci a Univerzity.
Tu je porovnanie trochu ťažšie ale dúfam že sa JFK neurazí keď pozmením citát z jeho inauguračnej reči. Zamestnanci sa delia v podstate na dve skupiny " Tých ktorých zaujíma čo môžu spraviť pre Univerzitu a tých ktorých zaujíma čo môže Univerzita spraviť pre nich.". Obidve skupiny sú samozrejme zastúpene na oboch Univerzitách,
rozdielny je len pomer. Na SPU tých Prvých nájdete niekoľko ale zaniknú v tej kope Druhých. Na UKF je ten pomer predsa len viac vyrovnaní, tak pol na pol. Dosť bežne narazíte na jedných aj druhých.

Univerzity a Študenti.
Musím povedať že na SPU bol oveľa väčší záujem Univerzity o študentov. A hlavne o to aby ich štúdium prebehlo hladko, bez problémov ahlavne bez sťažovania študentov. Žiadne zmeny rozvrhu týždeň pred vyučovaným a v priebehu semestra. Žiadne oneskorené zverejňovanie výsledkov. Ak mali študenti sťažnosť, rektor aj dekani si vedeli nájsť čas a vypočuť si ich (keď už nič viac). Tu na UKF sú študenti niečo ako prívesok. Väčšina dekanov a rektor na nich nemajú čas. Tak isto prorektori a niekoľko prodekanov. Z rozvrhom sa tu hrá šachová partia na svetovej úrovni. Oneskorené zverejňovanie výsledkov je celkom bežná prax. Síce sa to stihne do konca skúškového, ale len s odretými ušami a vždy vám zostane niekoľko ľudí čo to nestihnú. Čo je ešte horšie, medzi tými ľuďmi sú aj niektorý dekani a prodekani. Pre obidve Univerzity sú študenti v prvom rade šek do štátnej pokladne a nie ľudia z ktorých treba vykresať to najlepšie.

Univerzity a Zamestnanci.
Tu je situácia opačná. Áno sú aj tu rozdiely ale väčšinou len platové. Rozdiel medzi technikmi a pedagógmi je tu takmer zanedbateľní. Nájdu sa aj tu prof. Doc. .... PhD. ktorý sa predvádzajú aký sú dôležití ale to sú len výnimky na rozdiel od SPU. Ešte viac je to vidieť na kontrole dochádzky. Tu na sme kontrolovaní rovnako všetci. Od upratovačiek po profesora. Na SPU prešli pedagógom také nezmyselné ospravedlnenia ako "Práca doma" (zapísané v knihe dochádzky). Dalo by sa povedať že na SPU v určitom zmysle panoval tvrdý diktátorský režim. Človek potreboval priepustku aj na presun na dva kilometre vzdialené pracovisko. Tu sa s priepustkami moc nehrajú. Určite nie pokiaľ si robíte svoju robotu.
Platové rozdiely boli tak isto oveľa väčšie na SPU. Ľudia boli hodnotení podľa počtu titulov a osobných sympatií, nie za odvedenú prácu.

Takže to je moje malé subjektívne porovnanie dvoch Univerzít z pohľadu zamestnanca. Závery nechám na vás, nechce sa mi diskutovať. Takto si každí spravíme tie svoje a budeme spokojní.

P.S.: predsa len jedna položka ma napadla.

Kolektív
Na SPU ste potrebovali veľké šťastie aby ste nastúpili na pracovisko kde bol dobrý kolektív. Nevraživosť, neznášanlivosť a závisť tam boli oveľa viac na očiach, narazili ste na ne skoro všade. Samozrejme aj tu sú podobné veci vidieť a najlepšie asi na (ne)komunikácii fakúlt, ale celkovo sa tu ľudia k sebe správajú oveľa lepšie. Možno to u niektorých hraničí s pokrytectvom, ale človeku sa lepšie pracuje v kolektíve snažiacom sa o spoluprácu a nie v kolektíve kde každý zbrojí proti každému.

utorok, januára 09, 2007

Vedeli ste totok?

http://www.sme.sk/c/3084423/Komisar-Dreyfus-bol-Cech.html
A, samozrejme, všetko najlepšie, pán Lom.

piatok, decembra 08, 2006

Niečo veselé na piatok

Dnes mám už od rána výbornú náladu. Pečítal som si noviny.
Hoci MB? nie je politický blog, predsa si len dovolím liezť do kapusty Hyenovi. Pán premiér perfektne zaperlil. Teda neviem, či výrok "pôvod korupcie je v privatizácii" naozaj povedal. V Sme to nebolo v úvodzovkách, takže ide prinajlepšom o parafrázu (TV nemám a rádio som včera nepočúval). Ale aj tak je to skvelé tvrdenie. Odborníci na túto problematiku by mali prehodnotiť svoju doterajšiu prácu. Ako príčiny korupcie sa doteraz uvádzali predovšetkým nedostatky v legislatíve (prípadne v iných formálnych i neformálnych normách) a nedostatky v chápaní hodnôt občanmi (teda najmä preferencie úžitkových hodnôt pred spoločenskými či duchovnými). Bolo by možné sem zaradiť aj husté výskyty negatívnych vzorov ("keď to robia tí hore/lekári/sudcovia/policajti..., tak prečo nie aj ja?"). Občas sa diskutuje aj o ekonomických faktoroch, hoci trebárs o nízkom príjme ako dôvode "brať" dosť pochybujem. Ale tvrdiť, že korupciu spôsobuje privatizácia... Teda za socializmu úplatky neboli. To sú mi veci! Takže za vraždu môže zbraň, za autonehodu auto a dôvodom krádeže je zrejme existencia majetku okradnutého.

streda, novembra 29, 2006

Eduard Chmelár: Svet nie je na predaj

Dúfam, že aj napriek častým odmlkám ste nás vy, dvaja-traja čitatelia neopustili, pretože je tu ďalšia známka, že Môže byť môže byť aj naďalej. Dnes by som chcel upriamiť vašu pozornosť na knižku autora, ktorého máme aj medzi odporúčanými linkami a ktorý je príjemným spestrením slovenského intelektuálneho pekla.
Kniha E. Chmelára Svet nie je na predaj vyšla už pred tromi rokmi, no na aktualite jej to vôbec neuberá. Práve naopak. Chmelár sa v nej zamýšľa nad stavom súčasnej spoločnosti a pokúša sa hľadať kurz, ktorým by sa mohla uberať. Nehrá sa v nej na politickú korektnosť, popisuje svet tak, ako ho vidí. Nezdá sa mi, že by svoje videnie ostatným nanucoval, skôr predpokladá dialóg o tom ako to je a ako by to mohlo byť.
Pravda, ako neľavicovo orientovaný čitateľ, som musel predýchať množstvo ostrých formulácií (i tie však chápem ako výzvu diskutovať), napríklad už prvá veta prológu "Žijeme v jednej obrovskej lži, ktorú všetci cítime, no pokrytecky sa tvárime, akoby sme o nej nevedeli." ma dosť vyľakala, obával som sa, či autor následne neskĺzne ku konšpiračným teóriám, no prvý dojem (skoro) nikdy nie je správny. Nie je to jediné radikálne tvrdenie v knihe, no autora by sme výrazne podcenili, keby sme neočakávali, že svoje názory nevysvetlí a nebude sa ich snažiť obhajovať.
V prvých kapitolách (Evolúcia diktatúry, Totalita neoliberalizmu a Dejiny odporu) ponúka vlastné videnie súčasného stavu spoločenského života. Popisuje vývoj manipulačných techník štátu, kritizuje neoliberalistické idey (napr. "zbožštenie" trhu) a popri tom poukazuje na alternatívne formy politickej činnosti, ktorá nespočíva na odovzdaní zodpovednosti nejakej elite, ale v aktívnom politickom živote obyčajného človeka. S mnohými tvrdeniami možno polemizovať a nesúhlasiť, ale to je na knihe to cenné (viď vyššie o dialógu).
Druhá polovica knihy hovorí o riešeniach. Kapitola Bieda politiky nie je ani veľmi kritikou obvyklých politických praktík, ako skôr poukázaním na to, čo robíme zle a ako by to šlo lepšie. Za nosnú časť nielen kapitoly, ale celej práce považujem podkapitoly Hľadanie etiky v sekularizovanom svete, Na ceste k integrálnemu hodnotovému systému a Univerzálnosť novej sprituality. Najdôležitejšou sa mi vidí veta (s.99) "...nepotrebujeme kresťanstvo alebo budhizmus, ale milióny ľudí takých ako bol Ježiš alebo Budha." Okolo významu tejto vety, potreby obrátenia sa človeka k sebe (nie v zmysle egoizmu a egocentrizmu, ale vo význame sebaspoznania, sebauvedomenia a následnej sebaregulácie), sa vlastne celá kniha točí. I v nasledujúcich kapitolách túto myšlienku neustále opakuje. Hoci aj vyzvihuje morálne a sociálne súvislosti inštitucionalizovaných náboženstiev, stále pripomína, že som to ja, jednotlivec, na ktorom záleží, je to zmena mňa samotného, čo ovplyvní zmenu systému, alebo, ak chcete celého ľudského sveta. Dá sa však na niečom takomto budovať spoločnosť?
Asi je zbytočné pripomínať, že nejde o nijako novú myšlienku (už grécki sofisti upozorňovali na dôležitosť sebapoznania a jednotlivca). To však nedáva na horeuvedenú otázku odpoveď. Chmelár ju vidí v raste občianskych aktivít, najmä komunitného charakteru (kapitola Univerzálna etika prežitia). Nie je však komunita ako komunita a Chmelár upozorňuje, že komunita by mala stavať na zásadách, ktoré uviedol v kapitole o novej spiritualite. Ako rozhodujúci faktor vidí prehodnotenie pojmu vlastníctva - sám preferuje pojem užívanie. Neskĺza do utópie tvrdeniami, že komunita je reálnou alternatívou súčasnej spoločnosti, komunity vidí ako laboratóriá, v ktorých sa testuje iný spôsob spolužitia ľudí, než ten, ktorý poznáme z každodenného života. Tu sa dostáva do názorovej blízkosti Hakima Beya, hoci nezdieľa jeho optimistický pohľad na anarchiu. Iba upozorňuje na nevyhnutnosť zmien v myslení. Nie aby sme sa nestali batériami napájajúcimi matrix - lebo tými už sme - ale aby sme nimi nemuseli byť. A ešte záverečná citácia na záver: "Nehľadajme ospravedlnenie ale východisko. Dejiny totiž nevytvára náhoda. Dejiny vytvára voľba."
A ešte: Chmelár, E.:Svet nie je na predaj. Eko-konzult, Bratislava 2003.

utorok, októbra 31, 2006

Prodigy

Tak nám jeden mobilný operátor priniesol v rámci fesťáku Electronic beats aj Prodigy. Pravda, boli tu už vlani na Pohode, ale tam som nebol ja.
Prodigy je tou kapelou, ktorá ma kedysi v bájnej minulosti zmierila s tanečnou scénou. Pod ich vplyvom som prestal deliť hudbu na nezávislú a komerčnú. Keď som po prvý raz počul Out of Space, zaplesalo mi srdce rovnako ako predtým pri Geburt einer Nation či Hanging Garden. Čo to má byť?, bol som z toho zmätený. A napokon mi to došlo. Hudba nie je komerčná, nezávislá, avantgardná, vážna a čojaviemaká. Je hudba dobrá a zlá (tá, ktorá sa mi páči a tá, ktorá nie). Je tada dosť jasné, že som mal dôvody sa ísť na nich pozrieť. (A potom tá cena! No nekúp to!)
Už pred koncertom som však tak trochu váhal, došlo k zmene miesta, lístky najprv boli, potom neboli a potom boli, hoci neboli. Všetky tie peripetie však pominuli a priblížil sa večer 27. 10. 2006.
Tak som vstal od piva v Malom Kryme a o pol deviatej som už stepoval pred vchodom do sály D v Inchebe. Okolo vchodu bol pekelný zhluk ľudí, no dovnútra sa trúsili iba malé skupinky. Do vystúpenia Prodigy bolo totiž ešte stále dosť času. Keďže išlo o festival, koncerty sa konali hneď tri (po sebe, nie naraz). Pri vstupe do sály práve končilo vystúpenie českého Stephunku. Čo som počul, sa mi celkom pozdávalo, hoci kvôli akustickým špecifikám daného priestoru nemôžem zodpovedne posúdiť úroveň ich tvorby. Zdalo sa mi to trochu málo originálne, ale počul som iba posledné dva songy a ľudia pod pódiom celkom jasali. Po nich nastúpil Carl Craig, ktorý spustil celkom fajn techno (nie úplne, ale však dnes už nie je nič štýlovo vyhnranené). Hoci som odbiehal na cigaretu, celkom sa mi jeho vystúpenie pozdávalo.
A potom už prišli Liam, Keith, Maxim a pod. a začalo sa peklo. Z CD poznám life prístup kapely k vlastnej tvorbe, takže ma nič výrazne neprekvapilo. Teda nič ako nič. Dostala ma tá nespútaná energia, ktorá sa aj napriek diskutabilnému zvuku (za čo môže jedine architekt Incheby) valila z pódia. Kapela odohrala väčšinu svojich veľkých hitov - všetky nemohla, pretože mala na svoje vystúpenie iba hodinu. Najviac bol zastúpený Fat of the Land, z Experience mohli dať aj viac ako Out of Space, ale nevadí. Zážitok to bol fajný, hoci som viac počul ako videl.
Zaujímavé to bolo aj z iného hľadiska. Začal som chápať, ako sa citia starí fotríci, keď krepčia na koncerte hviezdy ich mládí (Rolling Stones, Michal David) spolu s o generáciu (či dve) mladšími. Tak už to postihlo i mňa. Aj ja som už pamätník.
Aby sa to napokon netiahlo len v takomto pozitívnom duchu, pridám jednu otázku organizátorom: Myslíte si, že osem (8) výčapníkov je na tritisíc (3000) ľudí dosť?
P.S.: Jaké babeny tam boli?!!! Škoda, že zväčša s doprovodom!

štvrtok, októbra 05, 2006

Dnes neveselo

Po dlhšej odlmlke sa znovu hlásim, a je mi ľúto, že so smutnou správou. Po tom, čo v sa máji odobral na večný odpočinok generál Peřina, stenčili sa včera rady veteránov 2. svetovej vojny o ďalšiu leteckú legendu.
František Fajtl. V Čechách ani na Slovensku nejestvuje letecký fanúšik, ktorý by toto meno nepoznal. Legendárny účastník bojov vo Francúzsku, vo Veľkej Británii, Sovietskom zväze i na Slovensku. Muž, ktorý lietal na Spitfiroch i Lavočkinoch, aby sa za to dočal úprimnej komunistickej "vďaky" v 50. rokoch, rehabilitácie v 60. a napokon i návratu (akej-takej, ale lepšie ako nič) demokracie. Autor pútavých autobiografických kníh, ktoré som už v predpubertálnom veku hltal spolu s dielami Lišku, Osolsoběho a Clostermanna (tiež nedávno zosnulého). Ani sa mi nechce písať ďalej. A čo aj napíšem? Veď všetko už napísal sám Fajtl - nielen vo svojich knihách, ale hlavne svojim životom. Preto zostáva, aj keď odišiel.
TOPlist