Moja polička

TELEPAT

Nie nebojte sa nejdeme dnes hovoriť o tomto paranormálnom jave alebo ak to chcete fanaticky tak o moci danej bohom(diablom{dosaď si čo chceš}) ale o knihe u nás viac menej neznámej. Autor je John Brunner, mne osobne sa o ňom nepodarilo zistiť nič podrobnejšie , aj keď je pravda že som sa netrhal :-) Kniha sa vola „Telepat“ a tým nám hovorí o čom vlastne je. Je o Telepatovi, presnejšie o najsilnejšom „projekčnom“ telepatovi.

No ale po poriadku. Knihu som kúpil ešte v roku 1995, čiže za vlády Vladimíra I. Od tej dobi som ju síce pár krát požičal ale oproti iným knihám málo komu.

Dej sa odohráva v bližšie nešpecifikovanej budúcnosti na Zemi a dokonca v miestach ktoré poznáme. Svet je jeden štát alebo federácia, politické pozadie je tiež dosť nejasné , celosvetová organizácia SN ( Spojené Národy ) zo sídlom v Ulánbátare, hlavnom meste súčasného Mongolska.

Kniha začína narodením hlavného hrdinu a prvým stretom s telepatom „Ilse Kronstadtovou “. Dozvieme sa niečo o situácii vo vtedajšom svet , o mierových silách SN a telepatoch v nich. Telepati sú ľudia s talentom, cvičení vo svojom odbore a trénujúcich svoje schopnosti. Pomáhajú tam kde treba urovnávať spory a predísť bojom.

Hlavný hrdina je však iní, za svoje nezvyčajné schopnosti zaplatí veľkú cenu. Je znetvorení, jedno rameno má vyššie, jednu nohu kratšiu atd. Prvý diel knihy sa zaoberá jeho narodením a detstvom až do momentu kým sa neprejaví jeho talent.

Druhá časť knihy nám po prvý krát ukáže skutočné možnosti telepata, je to zároveň aj prví úspešní zásah Geralda Howsona, tak sa volá hlavná postava. Celá časť sa zaoberá „katapatickou“ skupinou. Ide o skupinu ľudí ktorí sa oddávajú fantáziám ktoré im podsúva telepat. Rovno sa dozvieme aj o možných následkoch, prvá katapatická skupina skončila s bilanciou, štyria mŕtvi na mieste piati počas záchrannej operácie, takéhoto spojenia keďže všetci účastníci venujú svoj čas fantáziám a nie telesným potrebám (okrem dýchania).

Tretia časť nás posunie o niečo v pred a mi sa stretneme s Geraldom Howsonom doktorom psychológie, jedným zo 100 nenahraditeľných ľudí na svete ako zachraňuje iného dôležitého telepata ktorý mu ponúkne možnosť ako využiť svoj talent k svojmu potešeniu bez toho aby ublížil iným.

Štvrtá časť je o hľadaný. Hľadaný starých a nových priateľov. O riešený problémov a nachádzaní nových možností.

Autor nám v prvom rade podáva možné psychické problémy telepata vo svete obyčajných ľudí. Predstavu že jeho dieťa nezdedí jeho schopnosti. Možnosť vniknúť do cudzej mysli a z toho prameniace pokušenie moci. Ale rovnako aj psychický problém hlavného hrdinu z jeho fyzickej odlišnosti a postupné riešenie týchto problémov.

Fantázie telepatov ktoré autor popisuje sú skvelé, či už sa jedná o reálie starovekého grécka s jeho kultúrou alebo o pololegendárnu predstavu starej Číny. Možnosti ktoré v nich autor pre čitateľa necháva otvorené sú neuveriteľné. Nieste uzamknutý v konkrétnej dobe a čase. Môžete uniknúť do týchto fantázií a doplniť si ich podľa svojich predstáv. V tomto smere je záver knihy asi najlepší pretože riešenie niektorých problémov v sebe nesie zároveň možnosť pre čitateľa skúsiť si vytvoriť vlastné predstavy.

Dva v jednom, ale nie šampón

Hustota výskytu reality shows v TV má (aspoň podľa internetových diskusií) jednu veľkú výhodu - ľudia dávajú pre skrínom prednosť iným kultúrnym výdobytkom, napríklad aj knihám. Tak vám prinášam jeden tip ako si prečítať niečo, čo stojí za to.
Dotyčná knižka nesie názov Chromý osud, no je to iba polopravda, pretože onen názov sa vlastne vzťahuje iba na polovičku knihy. Ale poporiadku. Arkadij a Boris Strugackí patria jednoznačne k tomu lepšiemu, čo science fiction ponúka. Bratia, astrofyzik a sinológ/japanológ sa kedysi stavili, že napíšu nejakú SF, veď to nemôže byť nijaký kumšt. Od čias tejto stávky napísali a vydali množstvo poviedok a románov, ktoré možno smelo prirovnávať aj k dielam takích hviezd žánru ako napríklad P. K. Dick, R. Bradbury, F. Herbert alebo (aby som menoval aj niekoho, kto ešte žije) K. W. Jeter, D. Simmons či N. Stephenson. Ich tvorba sa vyznačuje cieľavedomou snahou nič nevysvetľovať, hodiť čitateľa do vody, nech sa sám naučí plávať, zahltiť ho "zázrakmi" tak, aby si lepšie uvedomil, že hlavnou témou Strugackých je človek a spôsoby, ako nakladá s vlastným životom.
Román Chromý osud tvoria vlastne dve knihy, ktorých kapitoly sa pravidelne striedajú. Samotný Chromý osud je vlastne autobiografia, hoci spisovateľ je tu iba jeden: Felix Sorokin, autor diel z vojenského prostredia, ktorý sa na staré kolená "zblázni" a napíše sci-fi odmietané domácimi a velebené zahraničnými kritikmi (Strugackí v ZSSR patrili na index a publikovali často v rozličných "zastrčených" periodikách, hoci v zahraničí - aj u nás - ich knihy vychádzali vo veľkých nákladoch). Po peripetiách s týmto dielkom si ešte odvážnejší román zapisuje radšej iba do šuflíku. A ten tvorí druhú časť knihy. Nie je to iba fabula, onen nešťastný román mal naozaj vyjsť na konci 60. rokov pod názvom Škaredé káčatká a práve on bol tou povestnou kvapkou o ktorú pretiekla trpezlivosť socialistických cenzorov. Takže autobiografia na druhú.
V knihe sledujeme osudy Felixa Sorokina i jeho alter ega - Viktora Baneva, spisovateľa zo Škaredých káčatok. Obaja sa neľahko vysporiadavajú s vlastnou minulosťou, sčasti pre vlastenecky (socialisticky) uvedomelú prózu, ktorú produkovali v mladšom veku, sčasti pre generačné spory so svojimi potomkami, plodmi nevydarených manželstiev. Popri tom sa Sorokin stretáva so strojom schopným predpovedať osud umeleckého diela a Banev s kolóniou hyperinteligentných bytostí (mimozemšťanov?), ktorý chcú len to najlepšie pre naše deti.
V knihe sa stretáva svet sovietskeho socializmu 70. a 80. rokov so surrealistickým prostredím imaginárneho mesta, v ktorom už niekoľko desaťročí prší a prší. Medzi svetmi preskakujeme z kapitoly do kapitoly až napokon začnú splývať a čitateľ si uvedomí, že nie je rozdiel medzi Moskvou a Mestom, medzi Sorokinom a Banevom, medzi súdruhom generálnym tajomníkom a pánom prezidentom. To dôležité predstavuje autor, ktorý nemôže písať to, čo by chcel, otec, ktorý si nerozumie so svojou dcérou, kolegovia hľadiaci na vlastný prospech, no predsa len schopní žartom odľahčiť situáciu - viď napríklad kapitolu "...a živočíšna výroba!". Strugackí nemoralizujú ani sa nesnažia ukázať nejaké jednoznačné riešenie, nehovoriac o happy ende, hoci záver predposlednej kapitoly vytvára tam niekde pri srdci hrejivý pocit, že (aby som citoval iného klasika) "...je všetko tak ako má byť". Hlavné posolstvo by vari mohlo byť: svet nie je čiernobiely, ale predsa len sme ľudia...
Málo? Veľa?