Moderný cirkus

Kdesi v roku 1997 mi prišiel povolávací rozkaz, vraj mám ísť slúžiť svojej vlasti. Ja človek s okuliarami do diaľky a tak trochu chatrným zdravím, nuž ale vtedy sa to nedalo uhrať na modrú nemal som dosť dioptrii a aj tak bi ma vzali aspoň na prvý mesiac. Oslava ktorú som k tomuto nástupu robil sa stala medzi účastníkmi vraj krásnou spomienkou. Nastal 2 január 1998 a ja som sedel vo vlaku do Nového mesta nad Váhom. Odtiaľ ma prevelili do Popradu a tu som prvý krát spoznal moderný cirkus. Každí pondelok ráno o ôsmej pochodoval celí útvar po buzeráku potom sme počúvali hymnu a nakoniec veliteľa útvaru (po ňom cela akcia dostala meno Želonkiáda, pplk. Želonka). Potom sme si zaspomínali na našu červenú minulosť a popod tribúnu sme zase odpochodovali preč. Sem tam sme sa aj pobavili hlavne ak nejaký dôstojník spadol (v Poprade vtedy panovalo ich druhé ročné obdobie = sk..á zima). Ubehol rok a už som bol doma. Bohatší o nejaké zážitky a skúsenosti, oboznámení s armádnou logikou a inými vymoženosťami.

Keď som v roku 2001 nastúpil na našu nemenovanú univerzitu pripadalo mi že je to tu normálne kým sa ma jedného dna kolega neopýtal či idem tiež do cirkusu. Pozerám na neho, do akého cirkusu to mam ísť a on na mňa udivene pozerá , ti nevieš že naša škola nám dvakrát za rok umožní navštíviť zadarmo cirkus? Nuž veru celí udivený z tej štedrosti som sa zdvihol zo stoličky a išiel sním. Cirkus a zadarmo no neberte to, naposledy som bol v cirkuse ešte ako 11 roční fagan. Prešli sme cez malí parčík a smerom k aule, v tom momente som začal tušiť že niečo nieje v poriadku a veru nebolo. Pekne sme vošli do auly kde už bolo zhromaždených ďalších 200 cirkusu chtivých zamestnancov.

A potom to začalo. Najprv vysoko adrenalínové vystúpenie rektora ktorý sa pokúsil do neho zakomponovať aj nie príliš vydarene humorne prvky o prepúšťaní technických zamestnancov lebo škola ma viac ako 800 technikou a iba 600 pedagógov (išlo o šetrenie aby mohol byt zostatku zvýšení plat lebo jeden pedagóg ma priemerne 30000 a technik až 12000). Adrenalínová časť jeho výstupu sa zaoberala priemernými (aj keď správne asi skôr by to malo byt relatívne priemernými) platmi zamestnancov. Za úplné najhoršiu časť jeho vystúpenia považujem záverečné poďakovanie za „hojnú účasť“ (ta je riešená komunistickým princípom dobrovoľnej povinnosti, kto nechce nemusí tam byt ale môže počítať s kárnym opatrením za neúčasť).
Po ňom obvykle vystupujú rôzni klauni a humoristi ako predseda akademického senátu (zoskupenie ritolezov) a zástupkyňa študentov (mlčiaca väčšina) v akademickom senáte
A sem tam aj nejaký osamelí bojovník za právo rektora na pochvalu.
Potom by mala nasledovať diskusia ale keďže všetkým je všetko jasne a súhlasia tak sa žiadna neodohráva(ako by sa aj mohla keď oni čítajú z papiera a vy máte diskutovať o tom čo vám prečítali). Ako zlatá bodka na záver vás vyprevadia hudbou členovia lokálneho folklórneho súboru (nemám rad ľudovky ale toto mi príde ako jediná trosku schopnejšia časť vystúpenia, aspoň sa to dá počúvať) a potom už len cesta späť do kancelárie a niekoľko dňové čakanie či vás rektor nájde na fotkách a uzná vám účasť alebo dostanete milý papierik o porušení pracovných povinnosti.

Príde mi to cele ako cirkus, každí rok tie iste reči tých istých ľudí rovnaký potlesk za ich blbé reči a tichý súhlas zúčastnených s tým čo sa povedalo.

Nuž a každí správni cirkus by mal mat aj nejaké adekvátne meno a myslím si že náš principál si zaslúži aby cirkus niesol jeho meno a preto ho slávnostne krstím na Cirkus Okenka.

Howg

Máte už dosť normálnej hudby?

Tlalok už o muzike začal, ja teda pokračujem. Ethno, world a reggae mu milerád prenechám, vyzná sa. Odo mňa sa dočkáte šialeností. Vzhľadom na môj osobný top10 by som mal začať skupinou Coil, ale tými som sa zaoberal posledných týždňoch v množstve väčšom než veľkom (robím počúvačky v jednej čajovni), preto začnem pomysleným No.2.
Kto to je FOETUS, veru neviem. Tento pánko šíri okolo seba také množstvo mystifikácií, že jeho pravá identita už pomaly nikoho nezaujíma. Vystupuje pod množstvom pseudonymov: okrem Foetus, používa aj Clint Ruin, Jim (J. G.) Thirwell (to by vraj malo byť jeho meno, ale ktovie), Steroid Maximus, Wiseblood, Garage Monsters, Manorexia, DJ Otefsu a ešte zopár ďalších. V 80. rokoch si k menu Foetus pridával aj rozličné veselé prídavky ako Scrapping Foetus In The Wheel, Foetus Interruptus (In Excelsis de Luxe), Philip and His Foetus Vibration a podobne. V niektorých projektoch nie je sám, vystupujú s ním slávne mená NY podzemia - Lydia Lunch, Roli Mosiman (ex Swans), Mark Cunningham a iní.
Hudba, ktorú tento pán produkuje je rovnako neuveriteľná ako on sám. Na svoje si v nej prídu rovnako fanúšikovia surf music, hard-core, big bandu (občas znie ako Orchester Karla Vlacha), industriálu, funky, súčasnej vážnej hudby (Penderecki, Stockhausen...), techna a vôbec čohokoľvek, čo sa práve hodí. Na hudobnej scéne sa objavil koncom 70. rokov, pre Európu ho objavil známy (a už, žiaľ, nebohý) John Peel. V roku 1981 šokoval najprv skladbou OKFM (O.K., Freeze Mother) a potom už všetkým, čo odvtedy vydal. V prvej polovici 80. rokov experimentoval predovšetkým s rockovou hudbou, do ktorej sa čoraz viac vkrádal onen spomínaný veľkoorchestrálny jazz. Za najväčšie pecky možno považovať albumy Hole (1984), Nail (1985), Thaw (1988) a kompiláciu Sink (1989). Projektom Wiseblood (možno) inšpiroval Ministry, ktorí zhruba v tom čase (1985) prešli z technopopu na electrocore. 90. roky začal vážnohudobným projektom Steroid Maximus; pozornosť si zaslúži najmä album Gondwanaland (1992). Neskôr ho experimentálny ošiaľ trochu prešiel, jeho hudba sa stáva predvídateľnejšou, stále je to však sakra dobré počúvanie.
Foetus je cenený aj ako producent a človek za mixpultom. Síce je (zrejme) samouk, ale keďže 90% muziky tvorí sám (vrátane masteringu, dokonca si robí aj obaly a jeden čas si to aj sám vydával), nejaké tie skúsenosti má. Produkoval a mixoval napr. spoločný projekt Lydie Lunch a Sonic Youth Honeymoon In Red (1987), s Lydiou natočil aj EP-čka Stinkfist (1987) a Don´t Fear the Reaper (1991) a album York (1997), v roku 1996 spolupracoval aj so skupinami Stereolab a Faust a na prvý album Coilu (Scatology, 1984) zložil skladbu panic, ktorú im následne aj remixoval pre singel Panic/Tainted Love. Okrem toho remixoval spústu kapiel, z tých najznámejších: Nine Inch Nails, Pantera, Front 242, The Cult, Red Hot Chilli Peppers, Megadeath, Voivod, Marylin Manson...
Foetus proste patrí medzi tých pár šialencov, ktorých síce takmer nikto (u nás) nepozná, ale bez ktorých by bola hudba o dosť nudnejšia a hlavne ochudobnená o nečakané a nové. Koniec-koncov, takého Trenta Reznora (a tým pádom aj Marylina Mansona) možno pokojne považovať za jeho žiaka.

Čo by bolo keby...

Objavila sa tu otázka jedného čitateľa a myslím že to stojí za krátku úvahu.

„Zaujimalo by ma (aj ked samozrejme nechcem, aby sa to skusalo), ci by holocaust vyzeral rovnako, keby ho realizoval iny narod...“

No holocaust, ono sa to má tak, to ktorý národ by ho zorganizoval nemení nič na jeho podstate, zmenili by sa okolnosti jeho vzniku a postihovane rasy či národy, rovnako aj spôsob terminácie a samozrejme do určitej mieri vyhladzovacia rutina. Ale podstata vyhladzovania by bola zachovaná.

Musíme pochopiť že Nemcom nešlo len o likvidáciu Židov, postupne mali byť vysťahované alebo zlikvidovane tri štvrtiny Slovanských národov (podľudí), zvyšok by slúžil ako pracovná sila.

Práve svojimi hlavnými znakmi, selekciou, rutinou, krutosťou a dosahom do každého kúta sa holocaust odlišuje od vyvražďovania.

Konečne Stalin podal dokaz o tom ako to vyzerá keď sa vykonáva masové vyvražďovanie vlastného národa (no vlastne cudzieho keďže bol Gruzínec, ale zároveň veľkoruský nacionalista).

Rovnako vlastne aj USA majú v histórii masové vyvražďovanie, veď zmasakrovali milióny Indiánov, ale je možné tieto prípady označiť za holocaust?

Myslím si že nie, v Stalinovom prípade išlo o teror ako nástroj moci, v prípade USA o klasické podrobenie slabšieho národa silnejším a potom už len brutálne potláčanie vzbúr, čiže niečo čo robili aj Angličania vo svojich kolóniách.

Takže odpoveď na tu otázku je
„Holocaust je holocaust a nezáleží na tom kto ho organizuje, to na čom záleží je vôľa vykonávať príkazy na vyvražďovanie, vôľa vraždiť a hlavne niekto kto tie rozkazy vydá.“

Konečné riešenie

História holocaustu je všelijaká. Sú taký čo ho odsudzujú a nevedia prečo a sú aj taký čo ho popierajú, čo je len hlúpe zatváranie očí pred pravdou.

Prvé čo si musíme vysvetliť je význam koncentračného tábora. Koncentračný tábor bol určený na koncentráciu ludí aby ich bolo ľahsie strážit a mať pod dozorom. Koncentračný tábor nebol nič nového keď v 1933 po krištáľovej noci začali SA zatvárať svojich oponentov a nepriateľov nacizmu ako aj členov zakázanej komunistickej strany. Dokonca aj Američania mali koncentračné tábory pre japonských obyvateľov USA, išlo o prevenciu pred špionážou.

Pre židov sa začalo ťažké obdobie v roku 1935 Norimberskými zákonmi ktoré ich zbavovali občianskych práv a nútili ich odovzdať väčšinu majetku k vytvoreniu evidencie a jeho využitiu v prospech nemeckého hospodárstva. V tej dobe sa uplatňovalo nútené vysťahovanie židov za poplatok, bohatý židia boli nútení platiť poplatok aj za chudobných židov a to za jediným účelom, aby ich zvisni majetok zostal v Nemecku.

Neskôr sa hovorilo o masovom vysťahovaní na východ do Ostlandu (útvar zahrnujúci Rusko a časť Bieloruska), najbláznivejšie bolo Himmlerove vyjadrenie o vysťahovaní na Madagaskar.

Samotne konečné riešenie vzniklo tak trochu absurdným spôsobom. Kdesi v roku 1940 začal Šéf WVHA Oswlad Pohl expanziu ríše SS na ekonomické pole. Začalo sa s využívaním väznou v táboroch na pracú v zbrojovkách SS a neskôr došlo aj k prenajímaniu väznou podnikom. Napríklad I.G. Farben, nemecký chemický koncern, začlenil svoj pracovni tábor Monowitz do Osvetimského komplexu ktorého súčasťou bol aj najvecsi vyhladzovací tábor Berezinka.

O tom ako sa na celu vec pozeral WVHA , Úrad pre výrobu a výzbroj SS, hovorí
“Odhad operačných údajov na väzňa určeného k upracovaniu:

Prenájom väznou koncentračných táborov priemyselným podnikom prináša priemerný zisk 6 až 8 ríšskych mariek, z nich sa odráta 70 fenigov na stravu a šaty. Ak predpokladáme že priemerná dĺžka života je 9 mesiacov, musíme znásobiť sumu 270. Celková suma je 1431 ríšskych mariek. Tento zisk sa môže zvýšiť racionálnym využitím tiel, prostredníctvom zlatých zubných protéz, vlasou, šiat, cenností atd. Na druhej strane každé telo predstavuje stratu 2 ríšskych mariek za kremáciu.”

Odsúdením na smrť bolo povolených 8 až 10 minút na vyzlečenie, odovzdanie cennosti a presun do plynových komôr. Ženám bolo povolených 15 minút aby im mohli ostrihať vlasy, ktoré potom boli predane na výrobu matracov.

Výsledok tých praktických skúsenosti a dôsledného dodržiavania uprednostnenia ekonomiky pred ľudským životom bol formulovaní na konferencii vo Wansee v januári 1942. Predsedal jej Reinhard Heydrich a zápis ktorý sa zachoval vypracoval Adolf Eichmann. Oficiálne sa stále tvrdilo že Židia budú vysťahovaní na východ kde budú pomáhať na výstavbe ciest a iných objektov. Reálne sa ich púť končila v koncentračných táboroch SS.

Samotne vyhladzovanie nieje nič nového spomeňme len krížovú výpravu proti katarom z Languedoc alebo Storočnú vojnu ktorá stála Európu viac životov ako druhá svetová vojna, prípadne rímske trestne výpravy keď vyhladili populáciu celých miest. Avšak nikto ho neprevádzal takým spôsobom ako nacisti.

Veď už len neslávni proces selekcie väznou po príchode do tábora na tých ktorý boli určení k upracovaniu a tých ktorý boli okamžite usmrtený je strašní a pri predstave že Berezinka mala štyri plynové komory a spaľovne s kapacitou 20 000 tiel denne je obludný.

Obludnosť sa zväčší s ďalšími číslami, napríklad šesť najväčších vyhladzovacích táborov na území bývalého Poľska má nasledovné počty obetí:

Chelmno 150 000, Belzec 600 000, Treblinka 700 – 800 000, Sobibor 250 000, Majdanek 200 000 a Osvetim-Berezinka viac ako jeden milión. Ak k tomu prirátame Židov zabitých na území Ruska a iných štátov Európy , čo je takmer tri milióny dostaneme neuveriteľne dobre fungujúci administratívni stroj na smrť. Rutina s ktorou to bolo robené a dôraz na maximálne ekonomické využitie prekonáva akúkoľvek vyhladzovaciu akciu v dejinách. Dôslednosť bola taká presná že existovali presne rozpisy vlakov a poctou mŕtvych. Toto celé dodáva Holocaustu ten strašidelní význam ako ho poznáme, prevedenie ceny ľudského života do chladných čísel a ekonomických odhadou.

P.S.: Nezdá sa vám že naša materialistická spoločnosť je rovnaká?

Reality? Show!

Hneď na začiatok chcem podotknúť, že TV príliš nepozerám (ak, tak najmä nejaký film alebo dokument, v mieste svojho prechodného bydliska dokonca ani to), ale nemohol som prehliadnuť fenomén, ktorý v poslednom čase hýbe slovenskou spoločnosťou (TV divákov). Takže sa k nemu skúsim vyjadriť z pohľadu filozofa.
Ponajprv si ujasnime, o čom vlastne hovoríme. Čo je to realita. V najširšom chápaní je realita všetko, čo je. Všetky veci, myšlienky, emocionálne stavy, proste všetko. Z tohoto pohľadu je názov reality show oprávnený. Zábavný program o niečom z toho všetkého. Problémik je vari iba v tom, že na základe takejto definície si na titul reality show môže robiť nárok aj Spielbergov film či argentínska telenovela rovnako ako dokument o Alfrédovi Veľkom.Zúžene však môžeme realitu chápať ako synonymum toho, čo je "naozajstné", nenakašírované, čo jestvuje spontánne a nezávisle na nejakom umelo vytvorenom pláne (scenári). Čo je "naozaj". A to je to, čo sa reality show snaží byť. Vlastne, je nesprávne hovoriť, že sa snaží. Reality show vlastne vytvára dojem (ilúziu, mája), že všetko, čo ukazuje je ničím neprifarbená "echtovná" realita. Že TV je tu len nato, aby snímala bežné veci, ktoré robia bežní ľudia.
A tu je problém.
1. Do reality show sa robí casting. Predpokladám, že producenti vyberú ľudí, ktorí budú nejakým spôsobom pre diváka atraktívni (stúpne sledovanosť). Prednosť má psychicky labilný jedinec pred pohoďákom, extrémne vyzerajúci týpek pred šedým priemerom, atraktívna žena pred myškou, nymfomanka pred mníškou. Proste ľudia, ktorí určite niečo vyvedú - veď by sa nikomu nechcelo pozerať na partičku, ktorá v TV robí to, čo my ostatní doma. To si môžem dať do obýváku zrkadlo.
2. Existuje scenár: ľudia v reality show musia plniť nejaké úlohy, zväčša také, ktoré nie sú v bežnom živote bežné.
3. Účinkujúci sú pod dosť veľkým psychickým tlakom. Nakoniec zostane len jeden, tí ostatní musia vypadnúť. Predstavte si, že na vašom pracovisku šéf vyhlási: Do konca mesiaca tu ostane len jeden pracovník a tomu trojnásobne zdvihnem plat. Aby to bolo OK, budem vás všetkých v práci neustále sledovať, a kto bude naj, zostáva. To by bol, panečku randál. Ako by len stúpla spotreba alkoholu, ako by sa množili prípady neadekvátnych reakcií, podrazy, psychické kolapsy etc.
4. A samozrejme, peniaze. Čo všetko len človek neurobí pre nejaký ten miliónik.
Takže tak. Problém reality show nespočíva v sexe a v zasahovaní do ľudskej dôstojnosti, ako sa o tom v posledných dňoch diskutuje (to by bolo iba v prípade, že účinkujúci o kamerách nevedia, lenže oni vedeli do čoho idú a podpísali, že do toho idú dobrovoľne). Problémy sú v zásade dva.
I. Reality show pokračuje vo vytváraní mediálnej virtuálnej reality a tým diváka manipuluje.
II. Mnoho z nás si neuvedomuje, že daný program možno prepnúť, alebo dokonca vypnúť.
P.S.: Ešte k tomu sexu. Osobne si myslím, že je prijateľnejšie, keď je na obrazovke "reality" sex, ako "reality" násilie. Hoci, možno sa dočkáme aj návratu gladiátorských zápasov.