Páter Alexander

Karavána

Život je niekedy aj šťastná karavána.
Sám vodca netuší, kedy, kam vlastne príde.
Piesok je prekážkou zo slzy z vena neznámeho
strachu.
Hľadači životného kréda vo vlastnom skutku
vždy sa trasú.

Rytmy s Rock and Roll, skutky žitia,
Psychodelic hviezda hudobného neba
Music box živé krédo neprežitia,
Zovreté lúče slnka prekonáva živá hudba.

Alexander Kováč
Depresívne meditácie
EFFETA stredisko Sv. F. Saleského Nitra

„Páter Alexander“ predstavil sa bezdomovec a potriasol mi rukou.

„Bože s kým sa to ten Ovad zase zoznámil, nejaký bezdomovec čo od nás vypýta na jedno, dve poldeci a pôjde ďalej.“ Prebehlo mi hlavou.

A potom ma Šano prekvapil a ukázal mi ako veľmi sa mýlim. Začali sme debatovať o divadle, ešte mu hovorím že som tento rok nestihol Teatro Tatro a ich predstavenie Prorok Ilja, a tu zo Šana vypadne že on pozná nielen divadlo ale aj režiséra. Prešlo sa k muzikálu Kabaret a musel som potvrdiť že tiež nechápem čo na tom ľudia vidia takého skvelého. To už som neváhal a štartoval pre ďalšie kolo aby som sa zo Šanom mal pri čom rozprávať (nebudeme tam predsa sedieť naprázdno:-) ). To čo mi povedal z jeho života bolo zaujímavé , okrem iného má za sebou niekoľko semestrou VŠMU, bol pomocným režisérom v divadle a pozná veľa ľudí od divadla.

Ovad kúpil ďalšie kolo a zo Šana vypadlo že píše básne. A chodí na súťaže, napríklad Dolný Kubín (kdeže sú moje detské časy keď som bol pionier :-) ). Pozerám naňho „Ti píšeš básne?“ „ Áno samozrejme“ povedal s úsmevom. Na to Ovad vytiahol tenkú knižočku s názvom „Depresívne meditácie“. „A v pondelok mi vyjde ďalšia kniha“.

Otvorím knižočku a môj pohľad padol na báseň Karavána. Ovad mi podal ďalšie papiere s básňami, tie som mu skoro vytrhol z ruky a rýchlo začal listovať, môj pohľad spočinul na:

Hudba

Kvílivé tony v cigaretovom dyme,
kaskády melodických rytmov.
V perióde ľudskosti a nekonečna.
Kriedové kruhy točiace sa v mladom tanci.

Myseľ je okúzlená svetlami a hudbou.
Telá sa krútia ako pozlátený orientálny had.
Pohľady upreté na rozžiarené tváre
túžiace po kráse a bezprostrednej láske.

Večer končí, možno blíži sa ráno.
Posledný dúšok objatí bez orgií a strachu.
Pár pohladení a úprimných bozkov.
Hudba už doznieva, no v srdciach mladých stále zostáva.

Šaňo hovorí „Raz ma nazývali slovenský Ferlinghetti a potom zase Baudelaire a ja som vtedy ani nevedel kto to je“. Nemyslím si že by záležalo na tom kto boli títo páni, dôležitá je kvalita a tú Šaňo má. Dokonca bi som povedal že na úrovni menovaných pánov. Mne osobne sa jeho tvorba páči a pokúsim sa priniesť aj vám viac jeho básní aby ste mohli posúdiť sami. Len sa ho musím opýtať.

Nuž Slovensko ma dokázalo niečím prekvapiť (začínal som mať pocit že sa to tak skoro nestane) a v miestach kde by ma nikdy nenapadlo hľadať som našiel skrytí poklad. Bezdomovca - básnika a nie hocakého básnika ale takého ktorí píše môjmu srdcu blízke básne. Som rád že som Šaňa spoznal, veď kedy budem mať možnosť spoznať dalšieho dobrého básnika?

Spoveď bezdomovca

Ležím na lavičke na stanici
Rozmýšľam ako spíšem vlastný nekrológ
O tom jak slza ťaží viečka
A ráno zobúdza ťa sťa by zabodnutá dýka

Byť takým veľkým pevcom ako majster Pavarotti
Rád by som spieval božské árie
Pre devu-ženu ktorá je mi dcérou
Pýtam sa teba človek prečo to tak je

Vy ľudia cez deň v noci
Plazia sa tým smutným miestom
Radšej mi pomôžte snáď radou či gestom
Veď vlastne neviete jak sami skončíte.

P.S.: Šano občas cestuje po Slovensku tak môžete skúsiť svoje šťastie a poobzerať sa po ňom, určite nebudete ľutovať.