Škatule, škatule, hýbte sa!
Mnohí z nás si ešte pamätajú druhú polovicu 80. rokov, kedy sa spoločnosť (nielen slovenská) rozdelila na dva extrémne znepriatelené tábory. Áno, správne, hovorím o dnes už pozabudnutom fenoméne depešáci vs. metalisti. Bolože to radosti patriť do niektorej z týchto frakcií. Neobmedzené možnosti nadávať na opozíciu, občasné prerastanie slovných potýčok do stručnejšej a výstižnejšej (ručnej) formy. Ba vyskytovali sa i teroristické činy. Napr. na jednej depešáckej akcii v Šali aplikoval akýsi nepodarok (dokonca s kratšími vlasmi ako ja - a nebol to hololeb) do sály cca 8x8m slzotvorný plyn (samozrejme, našli sa zodpovení jedinci a nepodarok bol spacifikovaný a tuším aj odvedený represívnymi štátnymi orgánmi). Tak-tak boli to skvelé časy. A nepominuli.
Ľudia sa prosto radi spolčujú. Nič proti tomu. Občas je však dobré vedieť, či spolok ku ktorému patrím má naozaj aj nejaký zmysel, alebo či je to proste o chlastaní piva a svalnatých rečiach, alebo dokonca len o tom "byť rovnaký, aby som bol iný". Na to je spor depešáci-metalisti výborným príkladom. Najradikálnejší jedinci na oboch stranách veselo ignorovali fakty ako že David Gahan bol pôvodne pankáč, že Dave Clark (neskôr Erasure) začínal ako folkáč, že Martin Gore skladá (tuším dodnes) zásadne na gitaru, že spústa metalových kapiel už na prelome 70. a 80. používala elektroniku a hlavne, že existovali už aj v tom čase kapely, ktorým spor gitara-synťák bol shumafuck a veselo hrali na čom chceli. Čas to vyriešil aj za radikálov. S príchodom tanečnej hudby síce spor eskaloval, ale potom čo vznikli Nine Inch Nails, čo mnohé gitarové legendy kývli na remixy a z nórskeho death metalu sa stala dark vawe, vášne ochladli a dnes už je spojenie (nu-)metal a DJ asi také vzrušujúce ako erotické reklamy po 22:00 (puberťáci si idú oči vyočiť).
Je proste jedno, či robíte muziku na počítači, španielke alebo hoci na hadici od vysávača (nech žijú KCh a VV). Dôležité je iba to, či je tá muzika dobrá alebo nie. Treba si uvedomiť, že škatuľky sú dôležité predovšetkým pre kritikov, poslucháč by mal poslúchať vlastné uši. A je to tak aj s autami, knihami, lietadlami, sochami a vôbec všetkým, o čo sa ľudia zaujímajú.
A teraz konečne prichádza moralizátorský záver.
Pred časom sa mi dostala do rúk kniha českého psychológa Petra Bakaláře Tabu v sociálních vědách. V nej autor veselo škatuľkuje, tentoraz však ľudí samotných. Proti mnohým údajom v nej uvedeným nemám námietok. Medzi rasami esistujú genetické rozdiely. Medzi rasami možno nájsť rozdiely v úrovni využívania jednotlivých duševných schopností. Treba, samozrejme, poznamenať, že nejde o žiadne prevratné novinky, vo vedeckom svete sa o týchto veciach vie už desaťročia (že sa o nich málo hovorí je už druhá vec, ale nie sú to tajné informácie). Takže ani nič proti tomu, že ich Bakalář uvádza. Horšie už je, že sa na základe týchto dát snaží o akúsi úvahu nad tým, ktorá rasa je najlepšia a čo z toho vyplýva. Moja odpoveď je, že nie je najlepšia rasa, nanajvýš z pohľadu konkrétneho človeka - napr. Picassovi bola možno bližsia negroidná rasa, ktorá má vyššie estetické cítenie (ak som si to správne zapamätal) a napokon, vplyv afrického umenia na kubizmus je známa vec. Ale zovšeobecňovať? A brániť sa genetickému "znečisteniu"? Moja rodina má už oddávna nejakého toho psa. A vždy to bol "čistokrvný" pouličný smetný snorič (PSS). Za čistokrvný "klon" (nič proti) by som nemenil. Nechcem generalizovať, ale PSS sa v podstate nedá použiť iba na výstavy (hoci existujú prehliadky "orieškov"). Ono asi je lepšie genofond z času na čas premiešať, vyhneme sa deformáciám a slepým uličkám.
Takže, je lepší Depeche Mode alebo Manowar? Alebo je lepšie počúvať hudbu?
