Moderný cirkus

Kdesi v roku 1997 mi prišiel povolávací rozkaz, vraj mám ísť slúžiť svojej vlasti. Ja človek s okuliarami do diaľky a tak trochu chatrným zdravím, nuž ale vtedy sa to nedalo uhrať na modrú nemal som dosť dioptrii a aj tak bi ma vzali aspoň na prvý mesiac. Oslava ktorú som k tomuto nástupu robil sa stala medzi účastníkmi vraj krásnou spomienkou. Nastal 2 január 1998 a ja som sedel vo vlaku do Nového mesta nad Váhom. Odtiaľ ma prevelili do Popradu a tu som prvý krát spoznal moderný cirkus. Každí pondelok ráno o ôsmej pochodoval celí útvar po buzeráku potom sme počúvali hymnu a nakoniec veliteľa útvaru (po ňom cela akcia dostala meno Želonkiáda, pplk. Želonka). Potom sme si zaspomínali na našu červenú minulosť a popod tribúnu sme zase odpochodovali preč. Sem tam sme sa aj pobavili hlavne ak nejaký dôstojník spadol (v Poprade vtedy panovalo ich druhé ročné obdobie = sk..á zima). Ubehol rok a už som bol doma. Bohatší o nejaké zážitky a skúsenosti, oboznámení s armádnou logikou a inými vymoženosťami.

Keď som v roku 2001 nastúpil na našu nemenovanú univerzitu pripadalo mi že je to tu normálne kým sa ma jedného dna kolega neopýtal či idem tiež do cirkusu. Pozerám na neho, do akého cirkusu to mam ísť a on na mňa udivene pozerá , ti nevieš že naša škola nám dvakrát za rok umožní navštíviť zadarmo cirkus? Nuž veru celí udivený z tej štedrosti som sa zdvihol zo stoličky a išiel sním. Cirkus a zadarmo no neberte to, naposledy som bol v cirkuse ešte ako 11 roční fagan. Prešli sme cez malí parčík a smerom k aule, v tom momente som začal tušiť že niečo nieje v poriadku a veru nebolo. Pekne sme vošli do auly kde už bolo zhromaždených ďalších 200 cirkusu chtivých zamestnancov.

A potom to začalo. Najprv vysoko adrenalínové vystúpenie rektora ktorý sa pokúsil do neho zakomponovať aj nie príliš vydarene humorne prvky o prepúšťaní technických zamestnancov lebo škola ma viac ako 800 technikou a iba 600 pedagógov (išlo o šetrenie aby mohol byt zostatku zvýšení plat lebo jeden pedagóg ma priemerne 30000 a technik až 12000). Adrenalínová časť jeho výstupu sa zaoberala priemernými (aj keď správne asi skôr by to malo byt relatívne priemernými) platmi zamestnancov. Za úplné najhoršiu časť jeho vystúpenia považujem záverečné poďakovanie za „hojnú účasť“ (ta je riešená komunistickým princípom dobrovoľnej povinnosti, kto nechce nemusí tam byt ale môže počítať s kárnym opatrením za neúčasť).
Po ňom obvykle vystupujú rôzni klauni a humoristi ako predseda akademického senátu (zoskupenie ritolezov) a zástupkyňa študentov (mlčiaca väčšina) v akademickom senáte
A sem tam aj nejaký osamelí bojovník za právo rektora na pochvalu.
Potom by mala nasledovať diskusia ale keďže všetkým je všetko jasne a súhlasia tak sa žiadna neodohráva(ako by sa aj mohla keď oni čítajú z papiera a vy máte diskutovať o tom čo vám prečítali). Ako zlatá bodka na záver vás vyprevadia hudbou členovia lokálneho folklórneho súboru (nemám rad ľudovky ale toto mi príde ako jediná trosku schopnejšia časť vystúpenia, aspoň sa to dá počúvať) a potom už len cesta späť do kancelárie a niekoľko dňové čakanie či vás rektor nájde na fotkách a uzná vám účasť alebo dostanete milý papierik o porušení pracovných povinnosti.

Príde mi to cele ako cirkus, každí rok tie iste reči tých istých ľudí rovnaký potlesk za ich blbé reči a tichý súhlas zúčastnených s tým čo sa povedalo.

Nuž a každí správni cirkus by mal mat aj nejaké adekvátne meno a myslím si že náš principál si zaslúži aby cirkus niesol jeho meno a preto ho slávnostne krstím na Cirkus Okenka.

Howg